Humanoid

Ľudia sa radi vkladajú do náručí neosobných bohov. Radi sa stavajú za vyššie princípy. Myslia si, že zložitý duchovný svet im prinesie pocit spokojnosti, či nebodaj šťastia. Ľudia radi klamú sami seba a sú v tom dobrí. Iba málo z nich pochopí, že život je jednoduchý.

Občas sa človeku stane, že nevidí na koniec svojej cesty. Hľadá seba, zmysel svojho bytia a spriaznenú dušu, no nič z toho nenachádza. Občas človek potrebuje revať do vankúša a počúvať sentimentálne pesničky.

Clausewitzova definícia vojny ako pokračovania politiky inými prostriedkami je neprekonateľná. Krátka a výstižná. Nemá cenu pokúšať sa vymyslieť niečo iné, toto je dokonalé. Tak sa na to aspoň pozrite.

V Miyazakiho rozprávkach nejde ani tak o dej, ako skôr o pocit. Záplava obrazov v dejovej línii celkom zbytočných je úžasná. Aj dobro nad zlom víťazí inak ako u nás. Japonské ježibaby neumierajú v peci, ale menia sa na dobré babičky. Niet nad to, pozrieť si v nedeľu poobede nejakú rozprávku štúdia Ghibli.

Ešte aj dnes, po vyše dvadsiatich rokoch života na planéte Zem, pociťujem zvláštne potešenie z toho, že dokážem bezproblémovo komunikovať s iným živočíšnym druhom. Človek zvieratá väčšinou podceňuje a zvieratám je to - čuduj sa svete - jedno. Ale čím dlhší čas trávim pozorovaním ich spôsobu života, tým menej rozdielov medzi nami a nimi vidím.

Vždy som si myslela, že láska - nakoniec, tak ako všetko v živote človeka - je len ďalším prejavom sebeckého génu. Chcem niekoho milovať, lebo chcem byť milovaná. Urobím pre neho všetko, lebo očakávam, že to isté urobí on pre mňa. Ale láska je asi predsa len trochu iná.