"Tak, čo vás trápi?" spýtal sa ma nejaký hlas a v tej chvíli som zistila, že vedľa mňa sedí ešte ktosi. Čierne sako, biela košeľa a čierna kravata. Miesto odpovede na otázku som na neho trošička zdesene vyvalila očné buľvy.
"Chceli ste sa predsa so mnou stretnúť. A ľudia potrebujú moje služby obyčajne iba vtedy, ak ich niečo trápi."
Cvokár? Právnik? Nájomný vrah? Dumala som nad totožnosťou neznámeho hosťa za mojim stolom. Podľa vohozu by som ho typovala na zamestnanca pohrebného ústavu.
"Typické. Takže ste ma iba chceli vidieť a presvedčiť sa, či existujem? A kvôli tomu ste robili taký cirkus? Ach vy ateisti! Viete koľko mám starostí? Viete to? Samozrejme, že to neviete. Počujte, zamysleli ste sa vôbec nad tým, prečo je prikázanie o nevyslovovaní môjho mena nadarmo na druhom mieste v poradí celého Desatora?"
"Barman!" zvolala som smerom k baru s razantnosťou, aká ma prekvapila. "Jednu borovičku, ale do dvojdecového pohára!"
"Pijete?" prekvapene sa ma spýtal pán pri stole, ktorého by sme pre účely tejto eseje pokojne mohli nazvať Boh.
"Vyhradil som si pre váš prípad jednu sekundu z mojej večnosti. Ešte nám teda ostáva..." zaškúlil na náramkové hodinky, "1959554844120480 pikosekúnd. Mienite ich stráviť pitím borovičky? Neberte to v zlom, ale podaktorí vaši blížni by dali život - inak to samozrejme ani nejde - za to, aby mohli byť v mojej prítomnosti čo i len jednu biliartinu sekundy."
Prikolísal sa k nám barman a s obdivuhodným odhodlaním nestratiť rovnováhu na stôl predo mňa položil dvojdecák borovičky. Schmatla som pohár v úmysle vyslopať ho na dúšok a vtedy mi to dobilo.
"Ehm... ako ste to mysleli s tým životom?"
"Je to len také preventívne opatrenie. Pred mnohými rokmi – to ste ešte neboli na svete - ma totiž bolo možné stretnúť kdekoľvek a kedykoľvek. Pre introverta ako ja to bola hotová nočná mora a tak som sa dliftoval na Nebesia. Jediným spôsobom, ako sa sem človek môže dostať je smrť, a to si každý dvakrát rozmyslí, či mu to stojí za návštevu."
"Som mŕtva?!"
Boh sa na mňa zhovievavo usmial:
"Obávam sa, že moja sekunda práve vypršala."
"Chceli ste sa predsa so mnou stretnúť. A ľudia potrebujú moje služby obyčajne iba vtedy, ak ich niečo trápi."
Cvokár? Právnik? Nájomný vrah? Dumala som nad totožnosťou neznámeho hosťa za mojim stolom. Podľa vohozu by som ho typovala na zamestnanca pohrebného ústavu.
"Typické. Takže ste ma iba chceli vidieť a presvedčiť sa, či existujem? A kvôli tomu ste robili taký cirkus? Ach vy ateisti! Viete koľko mám starostí? Viete to? Samozrejme, že to neviete. Počujte, zamysleli ste sa vôbec nad tým, prečo je prikázanie o nevyslovovaní môjho mena nadarmo na druhom mieste v poradí celého Desatora?"
"Barman!" zvolala som smerom k baru s razantnosťou, aká ma prekvapila. "Jednu borovičku, ale do dvojdecového pohára!"
"Pijete?" prekvapene sa ma spýtal pán pri stole, ktorého by sme pre účely tejto eseje pokojne mohli nazvať Boh.
"Vyhradil som si pre váš prípad jednu sekundu z mojej večnosti. Ešte nám teda ostáva..." zaškúlil na náramkové hodinky, "1959554844120480 pikosekúnd. Mienite ich stráviť pitím borovičky? Neberte to v zlom, ale podaktorí vaši blížni by dali život - inak to samozrejme ani nejde - za to, aby mohli byť v mojej prítomnosti čo i len jednu biliartinu sekundy."
Prikolísal sa k nám barman a s obdivuhodným odhodlaním nestratiť rovnováhu na stôl predo mňa položil dvojdecák borovičky. Schmatla som pohár v úmysle vyslopať ho na dúšok a vtedy mi to dobilo.
"Ehm... ako ste to mysleli s tým životom?"
"Je to len také preventívne opatrenie. Pred mnohými rokmi – to ste ešte neboli na svete - ma totiž bolo možné stretnúť kdekoľvek a kedykoľvek. Pre introverta ako ja to bola hotová nočná mora a tak som sa dliftoval na Nebesia. Jediným spôsobom, ako sa sem človek môže dostať je smrť, a to si každý dvakrát rozmyslí, či mu to stojí za návštevu."
"Som mŕtva?!"
Boh sa na mňa zhovievavo usmial:
"Obávam sa, že moja sekunda práve vypršala."
Komentáre
vyborne :)
:-))
To je všetko